Šťastie na drogách netrvalo dlho

Ahojte, pochádzam zo ZV a mám 23 rokov. Tak.. Kedy to vlastne začalo? Vraj som už ako dieťa bola "divná", odkedy si pamätám mala som pocit že nechápem ľudí ani oni mňa, rozumel mi len otec.  V škole som sa nudila keďže mi všetko šlo až príliš ľahko, a vlastne ma nebavil celý svet. Keď som mala 12-13 rokov, zistila som že keď sa opijem, dokážem ako tak zapadnúť. Začala som piť viac, všetko a vždy keď sa dalo.

Krátko potom (14 - 15 r.) som prvýkrát skúsila fajčiť trávu, len tak z nudy, moje prvé bongo dopadlo tak geniálne že som sa do tohto spôsobu života zamilovala. Menil sa môj štýl obliekania a rozprávania, prestalo mi záležať na tých veciach čo dovtedy. Cítila som sa šťastná medzi mojou partiou huličov, keď sme boli spolu zvyšok sveta mi bol ukradnutý. Vtedy sme si hovorili že chemické drogy sú hnus a v živote sa ich nedotkneme...

Moja hlava nebola stavaná na také množstvá trávy, stavy smiechu časom zmizli a uzatvárala som sa do seba, mala som haluze zo všetkého mimo mojej "bubliny". V 16-tich som znovu denne chlastala, vyspala som sa s kýmkoľvek za pár poldeci, proste sebaúcta 0 bodov. K tomu nejaké tabletky čo mi nosil kamarát. Po jednom takomto mixe som dostala hrozné halucinácie, pozerala som sa na seba v zrkadle a videla ako to zrkadlo puká a zo mňa lezú červy - proste hnus.. Doškriabala som si celé telo, keď som to zistila prvý krát mi napadlo že niečo nie je v poriadku. Po čase ten stav prešiel ale dostala som sa na psychiatriu. Po 3 týždňoch ma pustili a ja som vo svojom živote pokračovala. Popritom som mala hrozné depresie a  celé ruky som mávala dorezané. Rodičia mi cez súdny príkaz vybavili resocializačné zariadenie, keďže to šlo cez súd nebola šanca že sa odtiaľ dostanem skôr ako v 18-tke. V stredisku som prežila 13 mesiacov, hneď po 18-tke som odišla, zobrala som si odtiaľ minimum keďže som zostala čistá necelé 4 mesiace.

Dala som sa dokopy s chlapcom čo mal tiež za sebou liečbu. Asi mesiac to bolo dobré, potom sme sa začali nudiť a spolu sme si dali pervitín. Dovtedy som nikdy vo veľkom nekradla, kvôli pervitínu sme začali kradnúť a predávať čokoľvek. Ten život sa mi vtedy zdal úžasný ale trval len pár týždňov, na drogách šťastie nikdy netrvalo dlho... Chalan sa predávkoval tabletkami, skoro neprežil. Každý sme šli zas na liečenie s tým že budeme spolu potom. Feťácke sľuby.

Na liečbe som spoznala sympatického chalana, poznali sme sa asi 3 dni a spolu sme z liečby odišli s víziou pekného života - samozrejme pervitín mal hrať hlavnú rolu. Po pár dňoch na ulici sme odišli "pracovať" do Čiech, tam som si začala dávať priamo do žíl, keďže mi bolo všetko jedno. To bol najvyšší level aký som dovtedy poznala a chcela som aby ten stav nikdy neprestal. Vtedy som netušila, čo všetko mi drogy ešte zoberú...

Často sme nemali kde bývať, na jedlo bolo škoda peňazí takže bez kradnutia by sme neprežili. Niekoľkokrát nás zachránili moji rodičia, ktorí neprestali veriť, že to peklo skončí. Viackrát sme bývali u nich ale pichali sme si niekoľko krát denne a normálne žiť sme neboli schopní. Moje telo ledva držalo pokope, robili sa mi modriny z každého dotyku a padali mi chumáče vlasov, mala som halucinácie, paranoje.. Napriek tomu som prestať nechcela. Do drog som sa zamilovala bláznivou láskou, ľudia vrátane mňa samej sa mi zdali bezvýznamní.

Raz som dávku prehnala, ledva som to rozdýchala a vtedy som si uvedomila že nechcem zomrieť. Že nemôžem.. Lebo som vedela že smrťou to nekončí. Už od detstva som vedela že Boh je reálny, ale vtedy bol pre mňa osobou ktorá len dáva rozkazy a hranice. A to som nechcela. Ale vtedy som bola až príliš blízko pekla a bolo mi jasné že tam to nie je jeden veľký mejdan, že je to tam horšie ako moje najhoršie nočné mory. Už aj tie boli dosť desivé..

O pár mesiacov sme s priateľom skúsili s pervitínom prestať. Občas som šla na kluby Menora ale drogy boli silnejšie. Napriek tomu som tam našla ľudí ktorí ma vedeli pochopiť, kluby som mala uložené v hlave ako miesto prvej pomoci. Vydržali sme čistí 2 mesiace, potom sme si šlahli, potom zas chvíľu dobre... Otehotnela som a šla som na potrat, bála som sa že dieťa bude postihnuté, ale hlavne som sa nechcela navždy rozlúčiť s drogami. Rozbilo mi to dušu ešte viac takže som zas začala fetovať naplno. O pár mesiacov som bola druhý krát tehotná, tiež som chcela ísť na potrat ale niečo vo mne sa zmenilo, ušla som od doktora a povedala som si že to malé dostane šancu. Po pár týždňoch som si dala moju poslednú dávku a sekla som s tým. Napriek fetovaniu na začiatku tehotenstva sa mi narodil nádherný a zdravý syn. V tom čase bol môj priateľ (teraz už manžel) v Menora komunite. Moji rodičia videli šancu znovu získať dcéru, tehotnú ma zobrali k sebe domov a po narodení syna mi dali všetko čo som potrebovala.

Vtedy som začala viac rozmýšľať - ako to že ešte žijem, že mám relatívne zdravé telo aj myseľ, ako je možné že nám dvom feťákom sa narodil krásny životaschopný syn, že sme každý zvlášť dostali šancu začať nový život? Začala som sa na to pýtať Boha lebo iné vysvetlenie som nenašla. Dala som svoj život Ježišovi Kristovi lebo mi ukázal že On je Pán - doslova nad všetkým. Lebo vyriešiť naše hnusné zamotané životy pre neho nebol žiadny problém. Lebo to vyriešil tak, že máme rok a pol po svadbe, vychovávame skvelého syna a - ako Boh sľúbil - nemáme nedostatok v ničom dobrom.



Keď sa spätne pozerám na svoj život, roky som robila všetko preto aby som sa zničila. Telo aj myseľ. Bolo to preto, lebo som sa nenávidela a život pre mňa neznamenal nič. Až kým to nezmenil Ježiš.. On je jediný kto si smrť nezaslúžil a predsa dobrovoľne zomrel. Za mňa. Zobral moju nenávisť k sebe samej, všetku špinu ktorú som mala. Už sa nebudím na nočné mory, nebojím sa toho čo príde zajtra. Konečne mám istotu - keď je Boh so mnou, kto alebo čo je proti mne? Jasné že to nejde vždy ľahko, stále mávam svoje čierne dni a svoje prepináky ale Boh mi ukázal že s ním to prekonám, že to pôjde, nie vždy bezbolestne ale pôjde to. Najlepšie je že to čo pre mňa je ochotný spraviť pre každého. Nenávisť a smútok vyliečiť láskou a pokojom. Prázdnotu nahradiť životom ktorý má zmysel.

Thank you Jesus ...

Loading...
Loading...