Prečo práve môj syn!

Svojim príbehom chcem povzbudiť rodičov, ktorí majú problém so závislosťou u svojich detí. Je možné sa vyliečiť a žiť opäť plnohodnotný život plný lásky. Som matka troch synov. S partnerom sme obaja pracovali a podnikali. Zarobené peniaze sme investovali do detí a viedli ich ku športu a umeniu. Či už to boli krúžky, súkromná učiteľka klavíra, letná herecká škola, dovolenky a lyžovačky, dramatický krúžok, výtvarná, klavír, spev. Navštevovali tri rôzne školy, podľa ich vlastných potrieb.  A predsa sa to stalo i nám. Najstarší syn Filip bol od malička veselé, usmiate a neposedné dieťa. V 6 mesiacoch sám sedel a v desiatich chodil. Veľa sme čítali a on so záujmom počúval. V 2 rokoch vedel niektoré svoje rozprávkové knižky naspamäť. Na prvom stupni mu diagnostikovala ADHD, ADD a dysgrafiu. Ťažšie sa mu učilo a on to dosť citlivo vnímal. V siedmej triede začali prvé problémy, pre ktoré ma triedna učiteľka kontaktovala. Vo ôsmej triede to už boli častejšie návštevy v škole. Riešili sme marihuanu, ktorú som z neho cítila. No vtedy som ešte netušila, čo všetko užíva. 

V prvej triede na strednej začal absentovať. Napriek dohováraniu a tomu, že som ho do školy doviezla on do nej nešiel. Mal užasnú triednu učiteľku, ktorá ma objala a povedala, že to musím zvládnuť a dať ho liečiť. Pretože pre jeho časté absencie musí kontaktovať sociálny úrad. Našla som synovi súkromné zariadenie v Senci pre deti s poruchami správania. Pri vstupnej kontrole mu odobrali moč a zistili prítomnosť pervitínu. Po terapiách ma kontaktovali s tým, že mu nedokážu pomôcť. Nešpecializujú sa na liečbu drogovo závislých. Po troch mesiacoch liečby bol prepustený domov. A vrátil sa ku drogám vo väčšej miere, viac klamstiev.

Zrútil sa mi cely svet. Moje milované dieťa. To nie je chrípka, že mu dáte liek a je fit. Zomiera vám pred očami a je presvedčený o tom, aké to je dobré. Pamätám si jeden deň, na Mikuláša keď som deťom dávala balíčky a môj syn mi ukazoval ako sa vyrába “bongo“ a aké to je skvelé, pričom si dorezal ruky. Otrasný zážitok. „Mami to musíš skúsiť je to super, povedal”.

V tomto čase som už rok bola s deťmi sama a musela som zvládnuť rozchod s partnerom a drogovo závislé dieťa. Jedného dňa mi mama jeho najlepšieho kamaráta zo základnej školy dala letáčik proti drogovej organizácie Menora. Kontaktovala som pána Lukačku. To čo mi povedal, pre mňa znelo neuveriteľne. Mám syna vyhodiť z domu. Veď klame, kradne, berie drogy a nerešpektuje ma.

Nevedela som si to predstaviť. Až jedného dňa, keď som prišla domov v našom byte bolo niekoľko jeho sfetovaných kamarátov a on tak isto. Všetkých som ich vyhodila. Búchal päsťou do dverí a odišiel. Tri dni bol preč a v tom čase bol ešte neplnoletý. Našiel ho môj expartner a priviedol domov. Bol však pod vplyvom a agresívny. Privolali sme na neho policajnú hliadku, ktorá ho odviezla s lekármi na psychiatriu do Banskej Bystrice. Tam bol dva týždne na detoxe a potom sme ho odviezli do resocializačného strediska Menora.

Zbalila som mu potrebné veci, nevediac na ako dlho. Bol september a syna som videla prvý krát pred Vianocami. Potom som ho začala navštevovať v Kresťanskom spoločenstve Milosť. Bola som nadšená ako chváli Boha, ako spieva a je veselý, že sa modlí k Bohu. Pre mňa to bol úplný zázrak. Bolo úžasné sledovať ako sa vďaka Bohu mení. Predtým bez chuti žiť a po pár mesiacoch šťastný a veselý. 

Pamätám si aj jeden deň, kedy ho chceli z komunity vyhodiť. Stretli sme sa v noci na benzínovej pumpe a tam som synovi musela povedať, že ak nezmení svoj postoj, pôjde do inej liečebne, ale domov ho nezoberiem. Keď som prišla domov ešte dve hodiny som sa triasla.. Pre matku sú to veľmi ťažké a silné veci, hlavne emočne to ustáť. Celý čas, ako sa to dialo som bola v kontakte s psychologičku. Odpoveď zlá partia mi nestačila. Chcela som vedieť prečo sa to stalo. Prečo práve môj syn! Je to naozaj ťažké pre celu rodinu, keď dieťa začne brať drogy. Spoluzávislosť. Keď som po čase liečby išla s jeho otcom na rodinnú terapiu do Menory, bola som veľmi dojatá. Môj syn sa pred jedlom pomodlil a poďakoval Bohu za jedlo. Keď som ho tam pred pár mesiacmi viezla pýtal sa „či tam bude čo žrať“. Tak toto bola poriadna zmena postoja. V čase keď som syna dávala do resocializácie som spoznala muža, ktorý mi s tým pomáhal a podporoval ma. Veľké ponaučenie aj pre mňa. Prácu doma je potrebné delegovať a to samozrejme primerane veku. Dávať svojim deťom pevné hranice a neprekračovať ich. A čo určite pomáha, sú všetky tie krásne veci zadarmo ako objatie, úsmev, pohladenie. Kedykoľvek ich so záujmom vypočuť ako to majú oni, ich sny a túžby. A to všetko s láskou.

To, čo mne ako matke pomohlo toto obdobie zvládnuť bol šport, konzultácie s psychologičkou, ale najmä modlitba a viera v Boha. 

Ďakujem všetkým, ktorí nám pomáhali. Ďakujem Menore, Kresťanskému spoločenstvu Milosť a všetkým priateľom, učiteľom a terapeutom. Ďakujem z celého srdca podarilo sa to! Filip je späť zdravý, šťastný s chuťou žiť a milovať

Loading...
Loading...