Pokúsil som sa zabiť

Mám 21 rokov a rád, by som sa s Vami podelil o svoj príbeh. Narodil som sa vo Zvolene a mám o päť rokov staršieho brata. Na základnej škole, keď som mal 12 rokov ma začali v 7. ročníku spolužiaci šikanovať, na základe toho, ma rodičia dali na základnú školu na Sliač. Tam som chcel zapadnúť a vyhnúť sa šikane. Zapojil som sa do partie, kde sa fajčili cigarety a chlastalo. Blížil sa koniec školského roka a išli sme to so spolužiakmi osláviť. Išli sme piť a spolužiaci vytiahli trávu, že či chcem spoznať iný svet. Veľmi som neváhal. Zapáčilo sa mi to a začal som si zháňať trávu aj cez prázdniny. Celé leto ( a vlastne odvtedy stále) som húlil trávu, prestal som piť alkohol a bol som taký ten prírodný typ. Grass, reggae a pohodička v zdanlivej slobode. Prešli tri roky a prišiel do módy vo Zvolene tramal. „Chceš vyskúšať?“ – jasné, čo sa pýtaš blbosti. V tom období môj brat akurát prestal fetovať, s tým že spoznal niečo lepšie – Boha. Samozrejme som si myslel, že ho preplo z drog. Vtedy som začal brať drogy, všetky, ktoré mi prišli pod ruku. Vzhľadom na to, že to dosť išlo do peňazí, veľa som kradol (všade kde sa dalo, občas aj tam, kde sa nedalo). Po ďaľších dvoch rokoch som čakal na dva súdy za krádeže. Jedného dňa som dostal epi záchvat z tramalu v škole na hodine.

„ raz sa ma otec spýtal: „chceš zdochnúť ako feťák ?“

Prišli záchranári odviezli ma do nemocnice a odtiaľ na psychiatriu na detox. Chodievali ma pozerať rodičia a raz sa ma otec spýtal: „chceš zdochnúť ako feťák na ulici, alebo sa pôjdeš liečiť?“. Vzhľadom na okolnosti som si vybral liečbu, reku aspoň mi to polepší na súde. V resocializácii som strávil 18 mesiacov, počas ktorých som sa naučil veľa užitočných vecí a zistil som, že nechcem fetovať. No stále som nevedel čo ďalej. Vo Zvolene som poznal len feťákov a mňa všetci poznali ako feťáka. Mal som čochvíľa 19 rokov, nemal školu, rozcápanú dušu, úplnú prázdnotu. Vlastne ani nie prázdnotu, mal som obrovskú ťažobu, nemal som chuť žiť. Nenávidel som sa. Môj brat Tomáš sa ma raz opýtal, či by som s ním nechcel ísť do cirkvy. Prečo nie? Aspoň možno spoznám ľudí, ktorí nefetujú a žijú normálne životy. Aj keď ma dosť odrádzala predstava tej stuchnutej kostolnej atmosféry. Sadli sme do auta a prišli sme tam. Na moje udivenie ma hneď pri vchode privítal akýsi chlapík s úsmevom na tvári. Prišli sme dnu a ja som stratil slová. Všetci sa usmievali, kecali a vypadali byť šťastný. A ja som sa cítil ako v inej planéte. Povedal som si, že toto by som aj ja chcel – úsmev na tvári, nie taký aký som poznal. Vypadali úprimne, vľúdne. Bolo z tých tvárí cítiť, hmm...pokoj. Začal som tam s bratom chodievať pravidelne. V jednu takúto bohoslužbu som si povedal, že ak to teda je všetko pravda, že Boh je živý, že Ježiš Kristus zomrel za moje hriechy, vstal z mŕtvych a žije, tak ho chcem spoznať. Odovzdal som mu môj život v modlitbe.     

„v ten deň som si povedal, že sa zabijem“

Zhruba po pol roku som sa stretol s jedným „známym“ a znova som začal fetovať. Po troch mesiacoch som už mal také výčitky svedomia, že som bol rozhodnutý zabiť sa. Chcel som skočiť z ôsmeho poschodia. Boli tam policajti, rodičia a Lukačkovci. Po asi dvoch hodinách som zišiel z okna a išiel na psychiatriu záchrankou. Po mesiaci na psychiatrii som išiel na CPLDZ BB. Tam som ukončil celú liečbu a nedal som na rady všetkých známych a rodiny, že mám ísť do resocu. Po mesiaci som sa nafetoval a rovno v ten deň, som si povedal, že sa zabijem. Doma som mal kopec psychiatrických liekov (mal som diagnostikovanú ťažkú depresiu a nábeh na schyzofréniu). Predávkoval som sa liekmi, po chvíli som stratil vedomie. Keď som sa prebral zistil som, že som na ARE, kde som bol tri dni. Celé tri dni bojovali o môj život. Opäť. Psychiatria, resoc. Keď som vyšiel bral som kopec liekov, ešte viac ako pred tým. Dostal som opäť šancu. Túto šancu už nepremrhám.

 „môj život dostal zmysel“

Prešli dva roky, môj psychický stav je taký, že neberiem takmer žiadne lieky. Väčšinou som vysmiaty, prišiel som totiž nato, že život v čistote, nemyslím len to, že neberiem drogy, ale celkovo to, že mám iný životný štýl, že takýto život je pre mňa ako stvorený. Mám kopec priateľov z klubu Menora vo Zvolene. Vzťahy s rodinou vypadajú, ako keby ani nikdy neboli narušené. Dokončujem si strednú školu, o pár mesiacov mám svadbu. To všetko vďaka Bohu a ľuďom, ktorých poslal meniť príbehy ľudí ako som ja. Môj život dostal zmysel, cieľ. Viem kto som a som zato vďačný. Ďakujem.


 

Loading...
Loading...