Oheň prežiaril tmu

Môj príbeh začína tým, keď sa spojili dva rody, moja mama a môj otec. Rodiny plné násilia, chudoby, choroby, rakoviny, chorých vzťahov a závislostí, sa z donútenia spojili a splodili dve deti. Narodila som sa ako druhé dieťa, ktoré malo byť potratom do poslednej chvíle a počas života nieslo výčitky z tohto nedokonaného aktu. Otec od jeho dospelosti pracoval v zahraničí, kde trávil väčšinu času z roka a bol závislý na stávkových kanceláriách. Mama bola z rodiny alkoholika a tiež psychicky poznačená. Myslím, že už len to, že som sa narodila bola Božia milosť.

Do štyroch rokov som nerozprávala, mysleli si, že mám autizmus, ale mne len proste nebolo veľmi do reči, keďže násilie pokračovalo aj v tejto rodine bola som dosť vystrašené a depresívne dieťa, ktoré nedokázalo nadväzovať vzťahy s nikým, aj keď som bola veľmi živá, potláčala som to, ako sa len dalo.

Postupne keď som nastúpila do základnej školy, kde polovica spolužiakov boli o niekoľko rokov starší Rómovia z paneláku pri škole, začal sa môj akčný život. V škole ma šikanovali ako žiaci, tak aj niektorí učitelia, pretože sa chyrovalo, že otec robí v zahraničí, tak sme určite bohatí. Keď som mala 9 rokov, moja matka odišla s otcom do zahraničia, so slovami, že musí splatiť otcove dlhy. Bola to však lož, za peniaze, ktoré zarobila podstúpila plastickú operáciu. Nechala mňa a sestru s jej matkou, ktorá bola tiež psychicky chorá a stali sa aj také veci, že ma zavrela v izbe a spravila mi striptíz a rôzne iné zvláštne veci, ktoré ani nechcem rozvíjať.  Nechcela som byť s babkou a staršia sestra ma nechcela brávať von s jej kamarátkami, tak som sa začala motať po vonku sama, trávila som čas s chalanmi, ktorí fetovali, a tak prišli do môjho života cigarety, alkohol a rebélia, prvé krádeže jedla v potravinách, lebo som sa hanbila byť v škole bez desiaty, keď si všetci mysleli, že sme bohatí. Bol to hrozný pocit kradnúť. Chcela som len niekde byť. Videla som ako končia životy ľudí na drogách, vtedy som sa ich bála. Po tej plastickej operácii sa však mojej mame niečo stalo v jej srdci, uzavrela sa pred svojimi deťmi a nechcela so mnou viac komunikovať. Odjakživa nebola veľmi komunikatívna, ale teraz už ma ledva odzdravila. Dostala sa do akejsi druhej puberty. A v tom období som ju naozaj potrebovala.

Keď som mala 13, moji rodičia sa rozviedli a ja som si myslela, že je to najlepšie čo sa mohlo stať, že končí ten teror a všetky tie tlaky a stresy medzi mojimi rodičmi a príde pokoj. Zmýlila som sa. Hneď v ten deň, ako sa otec od nás odsťahoval, sa ku nám nasťahoval matkin nový priateľ, o 10 rokov mladší od nej, poloróm, ktorý mal toho na rováši až až. Matka, keďže bola v „puberte“, nechcela nás mať doma a chcela si užívať so svojím priateľom, sestra ma ako mladšiu nechcela brávať s jej kamoškami, tak som sa motala, kde sa dalo.

A tak sa stalo, že v mojich 14 rokoch som  bola morbídne znásilnená tromi staršími páchateľmi. Prišla tvrdá realita o tom, aký je skutočný svet. Bezpečie neexistovalo. Stratila som právo ešte aj na vlastné telo. Bola to pre mňa veľká facka a trauma súčasne. Medzitým už bol u nás zabývaný matkin priateľ a postupne začal za mnou chodievať po nociach a sexuálne ma zneužívať. Keďže som nemala s kým riešiť tieto veci, nevedela som to spracovať, čo z dlhodobého hľadiska vytvorilo chronickú postraumatickú stresovú poruchu. Neustály tlak, stres a strach sa mi stali prirodzeným, keďže som nemala kam ísť, nemal mi kto pomôcť a absolútna bezmocnosť zo mňa urobili bábku tohto sveta. Dostavila sa porucha príjmu potravy - bulímia, spojená so špinavým pocitom v hrdle, ktorý ma stále dávil. Vedela som, že to nie je správne ale ten pocit viny, úzkosti a osamelosti ma ubíjal. Ľudia si so mnou robili čo chceli. Moja filozofia toho obdobia bola, radšej nech ma zneužije niekto cudzí než ten muž, ktorý tvrdí, že miluje moju matku. O násilí sa veľa nehovorí, ale žiaľ slovenská mentalita je takáto a ja odmietam pred tým zatvárať oči. Násilie sa stalo pre Slovensko "normálnym" a náš právny systém podľa toho aj vyzerá. Takže mi nepomohla ani polícia.

Zmes samoty a bezmocnosti vo mne vyvolal prvý vážny výkrik po Bohu. Mala som 14 a z celého srdca, duše aj všetkého čo som mala, som zarevala na Boha, so slovami „Kde si Bože!!!“,  niekde hlboko v srdci sa mi zjavila odpoveď:  „Vydrž to, len to vydrž“. Zalial ma zvláštny pokoj, ktorý prebil všetko, čo som dovtedy prežila, cítila a vnímala. Uvedomila som si, že to zvládnem.

Po roku keď to už zašlo priďaleko, povedala som mame čo sa deje, no neverila mi. Ten muž ju zmanipuloval a ona mu uverila. Tak to pokračovalo do mojich 17 rokov aj s úrokmi, že som to povedala. Chodievala som do školy veľmi skoro, pretože som často chodievala aj pešo na opačnú stranu mesta, lebo som nemala peniaze na autobus a chcela som sa vyhnúť rannému stretnutiu s matkiným priateľom, tak som často krát sedela ráno v šatni v škole a učila sa. Škola ma vždy bavila, lebo som tam bola radšej než doma a učiť sa bolo pre mňa príjemné relaxovanie popritom, čo som zažívala a riešila. Keď ten muž moju matku opustil kvôli inej žene, mama mala syndróm vyhorenia a srdce jej rezignovalo, tak som sa o ňu doma starala, zanechala školu a robila, čo bolo potrebné. Miestami som sa modlila, aby mama už zomrela, rozhodla sa, a netrápila ani seba ani mňa, lebo stáť pri nej v noci a sledovať či dýcha bolo dosť vyčerpávajúce. Moja sestra bola vždy na prvom mieste a aj v tomto období maturovala a tak bolo aj teraz prvoradé, aby ona mala vzdelanie.

Mama to však pomaly rozchodila, brávala som ju na prechádzky, viedla s ňou dlhé rozhovory, musela som zmeniť ešte  dvakrát školu, takže mám tri stredné školy. Ale mama zabojovala a zvládla to. Keď sa už situácia ako tak stabilizovala, doľahli na mňa pomaly všetky tie emócie. Samozrejme mama len čo sa trochu pozbierala, už riešila ďalších milencov a ja som stále prežívala obrovský strach a úzkosť, keď som počula ako súloží na tom gauči, ktorý bol mojou posteľou. 

V mojich 18tich som sa prvýkrát po tom všetkom poriadne rozplakala a bola som hospitalizovaná na 11 dní na psychiatrii. Keď som odtiaľ prišla, nastúpili mi disociatívne kŕče. Vyzeralo to ako epilepsia, telo sa dostalo do kŕču, postupne, najprv končatiny až po vnútorné orgány až do srdca a vtedy sa to stalo v obývačke. Bola tam moja mama, ja, tento kŕč, zlomené srdce a gauč, na ktorom som bola zneužívaná. Keďže som bývala v obývačke, vyústilo to do toho, že som dostala tak silný kŕč, že som pri ňom zomrela (to, čo som potom zažila nechcem bližšie opisovať, viem však jednu vec, dostala som  na výber).  Viem, že od toho dňa, Boh vo mne konal a koná dodnes.

Začala som hľadať odpovede na otázky o živote všade kde sa dalo. V rôznych náboženstvách, filozofiách, myšlienkach akože svätých a duchovných ľudí, ale nikde v žiadnych tých veciach som nenašla to, čo ma vrátilo do života. Prišla opäť prázdnota- taká  až som sa dostala k drogám.(v Biblii sa píše, že niekedy sa satan prezlieka ako anjel svetla aby oklamal mnohých). Marihuanu som fajčila v podstate od detstva, maskovala som ňou bolesť a potláčala chuť zomrieť. Alkohol a cigarety boli samozrejmosťou. Ale tvrdé drogy prišli prvýkrát v 19 tich keď som mala prvú skúsenosť s pervitínom. Vedela som niekde v sebe, že raz vyskúšam všetky drogy aj keď sa ich bojím, aby som vedela pochopiť drogovo závislých ľudí, keďže som takýmito ľuďmi bola stále obklopená. Lenže postupne som stratila zábranu a ako som Boha nevedela nikde nájsť, tak som pomaly začala padať do drog viac a viac. Užívala som všetky a žila v klamstvách. Nechala som sa oklamať, že Boh je mŕtvy a nezáleží mu na mne. Vedela som, že to je tá najľahšia cesta ako prísť k záhube ale už som bola v tom. Bola som sklamaná a už som nevedela kam mám ísť. Jediné čo mi išlo hlavou, bolo „nechcem to chcieť“ ale pervitín začal nado mnou vyhrávať.

V tom období som sa začala stretávať s Kevinom, boli sme susedia celý život a keďže som sa ho hanbila (keďže moje nadväzovanie medziľudských vzťahov bolo trochu komplikované napriek mojej komunikatívnosti) a roky sme sa len zdravili tak prišlo k tomu, že už skutočne nemám čo stratiť. Kevin, ktorý už bol dva roky kresťan, prijal moje priateľstvo na Facebooku a pozval ma von.

Na stretnutie s ním som prišla ešte pod vplyvom drog, rovno z práce a začal mi hovoriť o Ježišovi. Najprv som ho samozrejme vysmiala, lebo som bola v tom, že si dáme spolu jointa a on mi tu hovorí o Ježišovi. Tak som bola zvedavá čo berie. Po chvíli sa však náš rozhovor tak rozbehol, že to vyvrcholilo, že som mu povedala o mojom živote a čakala som kedy ma pozve do zboru. Bola som veľmi zvedavá, lebo som si povedala, že keď je to dobré pre Kevina, tak to bude dobré aj pre mňa. Kevin ma pozval. Bála som sa, že sa bude za mňa hanbiť, alebo že tam nemôžem, ale vyšlo to. Ešte večer ako sme sa rozlúčili a ľahla som si do postele, som vnímala, že sa niečo ide diať. Už ráno som stepovala pred jeho vchodom, v bielom svetri, kabáte a najslušnejších veciach čo som našla.

Keď som prišla do zboru, po piatich rokoch intenzívneho hľadania Boha, hneď ako som vošla do zboru, zbadala nachystané na chvály a potešila sa, že tu bude aj "koncert", brat Feri začínal modlitbou za všetkých zlomyseľných ľudí bez chrbtovej kosti, aby sme im vedeli odpustiť.

Vtedy som sa rozplakala a vedela som, že som doma a Boh je tu, celý čas. Zostala som bez slova.

Bohoslužba bola o okultizme, bolo to 4.3.2018 v nedeľu v Nitre, potom som prišla na zhromko v utorok do Trnavy.  Boh sa tak dotkol môjho srdca, že tá nahromadená bolesť z neho vytryskla von a ja som neustále iba plakala a nechala som účinkovať moc Božej ruky a modlitieb. 

Boh mi ukázal tú chorobu  a horkosť, ktorá do mňa prenikla a začal konať veľké uzdravovacie zázraky na mojej duši. Nemala som v tej dobe kam ísť, lebo tie dvere minulosti som chcela už raz a navždy zavrieť, tak ma Kevin vzal na konferenciu v Bystrici, ktorá bola práve v ten termín, kde som skrze sestru Anku, vyslovila modlitbu spasenia, dala som sa pokrstiť a odvtedy Boh neprestal vo mne operovať a zamilovala som sa do Božieho diela, do cirkvi,  navštevujem proti drogový klub Menora v Trnave a drog som sa viac nedotkla. 

Sme tam ľudia, podobní mne, rôzni uličníci a pomáha mi to v budovaní samej seba, vzťahu s Bohom a viem, že tam ma vedia pochopiť a nasmerovať ma. Našla som stabilitu na Božom Slove...  ako píše Matúš - kapitola 17,20 „Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: "Prejdi odtiaľto ta!" - prejde. A nič vám nebude nemožné."

Som vďačná za bratov a sestry. Pán mi dal veľkú milujúcu Božiu rodinu. Boh všetko vynahradí, zotrie každú slzu, naplní každú potrebu. On je verný milujúci Otec, ktorému sa nikto a nič nevyrovná, pred ktorým nikto a nič neobstojí, pretože On má v rukách začiatok aj koniec. Viem, že som ešte v procese, ale Jemu patrí všetko a od toho dňa aj moje srdce a môj život. A Boh ma tak miluje, že každý deň sa mi dáva spoznať viac a viac a v láske ma uzdravuje a premieňa a toto svedectvo je o Jeho práci. On porazil strach, on porazil hriech, už pred 2 000 rokmi, keď dal za nás svojho syna. Tá pravda je nám prístupná, len ju treba spoznať a keď spoznáš pravdu, budeš slobodný. Keď Ho pozveš do svojho života, priznáš si, že sám na to nestačíš a z vlastných síl to nedáš. Boh sa vždy ozve, keď na neho zavoláš a ochotne a rád sa pustí do práce a premene Tvojho života. Dnes viem, že už nikdy nechcem byť bez Boha, stratená blúdiť svetom, len Jemu chcem slúžiť zo slobodnej vôle, z hĺbky srdca, a nie hriechu a temnote tohto sveta. Dostali sme od neho slobodnú voľbu. Rozhodnúť sa však musí každý sám.

Chcela by som Vás všetkých povzbudiť, keď nevidíte výsledok, koniec, cieľ a stratíte aj začiatok, NIKDY sa nevzdávajte. Lebo Boh žije vo vašom srdci, on tam všetko už vpísal a pozná každého jedného z nás ako vlastné ruky. Vždy je tu niekto, kto to všetko vidí. Nechajme Boha konať Jeho vôľu v nás. On už vie ako to má byť.  Neboj sa, len ver! Lebo kto hľadá ten nájde! Tak ako Boh našiel mňa.

Loading...
Loading...