No future

Asi do 14 rokov bol môj život normálny a celkom obyčajný. V škole som mal dobrý prospech, veľa som športoval. Rodičia mi dávali všetko čo mohli, mali sme všetko po materiálnej stránke, hoci nepochádzam z bohatej rodiny. Ale už v detstve boli obdobia, keď bolo u nás veľa hádok, nedorozumení, určite sa to nedalo nazvať rodinná pohoda. Keď som mal 14, rodičia sa rozviedli. Získal som tým oveľa viac voľnosti. Ja som tú prílišnú voľnosť a dôveru zneužíval a vôbec nezvládol. Už vtedy som si pod slobodou predstavoval, že si robím čo chcem a nikto nemá dôvod mi niečo vyčítať a starať sa mi do života. Začal som najskôr piť, mali sme dobrú partiu, vtedy tak fungovalo veľa mojich známych. Po čase som spoznal ľudí, ktorí fajčili marihuanu. Hovorili mi, že na to neexistuje závislosť, že je to lepšie a menej škodlivé ako alkohol. Prvýkrát som ešte odmietol, ale nasledujúcu príležitosť som už využil. Odvtedy som to začal fajčiť pravidelne a prišlo mi to naozaj neškodné. Spoznal som veľa ľudí od ktorých som to kupoval, veľa ľudí som aj ja nahovoril aby sa so mnou zhúlili. Cez trávu som spoznal veľa ľudí, cítil som sa výnimočný a postupne som si nemal čo povedať s ľuďmi ktorí ju nefajčili. Úplne som sa zmenil, zrazu som mal iné záujmy. Chodili sme na hip-hopové akcie, chaty, byty a všetko sa mi zdalo oveľa lepšie než ten život predtým. V 16 rokoch som vyskúšal huby, to bolo len príležitostné, ale zas som bol o krok ďalej. Vtedy som mal názor, že už v žiadnom prípade nepôjdem ďalej a nejakú „chémiu“ by som do seba v živote nedal. Vtedy som začal marihuanu aj pestovať, aj outdoor, aj indoor. Zrazu som mal stále čo fajčiť, vždy nejaké peniaze a vždy ľudí okolo seba. Toto sa mi veľmi zapáčilo a odvtedy som nenávidel dni, keď som nemal žiadne peniaze. Poznal som veľa ľudí ktorí kradli, ja som si hovoril, že k tomu sa nikdy neznížim, ale nakoniec sa stalo aj to a nie raz. Prišiel osemnásty rok a ja som chcel vyskúšať niečo nové. Prišiel na rad pervitín. Všetci vieme čo to je, že je to droga, vzniká závislosť a ľudia končia veľmi zle. Lenže mne to neponúkali ľudia čo boli na tom zle. Mali peniaze, autá. Ich názor bol taký, že to ani vlastne nie je droga, ale len speed, po ktorom ti je dobre, za pár hodín to odoznie a ideš ďalej. Zle na tom skončia len slabí ľudia, predsa aj na alkohole existujú závislé trosky a je to legálne. Zo zvedavosti som si to svinstvo do seba dal, bolo mi fajn, ale nezdalo sa mi to až také silné. Zas som bol o krok ďalej. Ďalší krok bol odchod do Anglicka, kde prišla aj skúsenosť s heroínom. Stretával som sa tam s rôznymi ľuďmi, hlavne s Poliakmi a všeličomu som sa priučil v tom zlom zmysle. Po návrate odtiaľ už som bol zas niekto iný.

Ešte horší človek ako predtým. Bolo to veľmi zlé obdobie, vyhadzov zo školy, neschopnosť a nechuť dlhodobo sa udržať v práci. Nejakým spôsobom som zmaturoval a vedel som, že potrebujem reštart. Napadol mi odchod z mesta. Odišiel som do iného mesta, chcel som študovať VŠ. Cieľom bolo spoznať nových ľudí, začať nový život. Nedokázal som to, vôbec nič sa nezmenilo. Aspoň mi to ukázalo, že moja situácia už je naozaj vážna. Začal som chodiť ambulantne na Hraničnú v BA, nepomohlo mi to. Išiel som na trojmesačné liečenie, ale hneď po návrate som do toho znova padol. Prišiel na rad resoc v Bratislave, vydržal som dva týždne, doslova som odtiaľ ušiel. Vtedy som chcel zmenu, ale nevedel som sa sám zmeniť. V tom čase som stretol svojho známeho Braňa, ktorý v súčasnosti vedie Menoru. Už dlhšie som ho pozoroval a nechápal som ako sa dokázal tak zmeniť. Hovoril som si, že presne toto chcem aj ja, ale neviem to dosiahnuť. Preto som sa ho sám na túto jeho radikálnu premenu pýtal. Jeho odpoveď ma prekvapila, hovoril mi niečo o Bohu, niečo o Ježišovi. Dovtedy som neveril v Boha, ani som nechcel o tom počuť, myslel som si, že tá celá vec s Bohom je len podvod. Ale na ňom bola tá zmena očividná, nemohol som to poprieť. Neboli to len prázdne reči. Čo sa týka mňa, moja zmena neprišla zo dňa na deň. Ale prišiel deň, keď som uveril, že Boh je skutočný, že Ježiš žije a vtedy som sa doslova znovu narodil. To bol nový začiatok, o ktorý som sa vlastnými silami snažil už dlho, no nedokázal som to. Necítil som v sebe tú odpornú prázdnotu a ťažobu. Áno, prišli aj horšie dni, ale bol to len zlomok toho, čo som prežíval predtým. Odišiel som do Komunity Kráľová, kde Braňo robil terapeuta a pomohol mi vybaviť nástup. Začal som ísť iným smerom. Dnes je to štvrtý rok, čo som si nedal drogy, alkohol, dokonca ani cigarety. V minulosti som ani nežil, bolo to len prežívanie zo dňa na deň, život bez budúcnosti, NO FUTURE, to bolo aj moje životné motto. Našťastie som zistil, že všetko je úplne inak, mám ciele a plány do budúcna a vidím zmysel toho všetkého. Vedomie toho, že Boh je skutočný, že mi odpustil a zachránil ma z najhoršieho mi pomohlo najviac. Viem, že snaha žiť dobrý život má zmysel. Smrťou to nekončí. Je na každom z nás ako sa rozhodne.

Ďakujem všetkým, ktorí mi pomohli, komunite, rodine, priateľom, no hlavne Bohu. Je to úžasná milosť.


 

Loading...
Loading...