Nikdy nie je neskoro

Prajem si, aby tieto vety boli nádejou pre ľudí, ktorí hľadajú riešenia do svojej komplikovanej situácie a povzbudením pre tých, ktorí už slobodu našli. Zároveň chcem varovať mladých ľudí, ktorí si myslia, že im sa to nemôže stať. To som si myslel aj ja.

Volám sa Erik, narodil som sa v roku 1994, pochádzam zo západného Slovenska a vyrastal som sa na dedine, v normálnej rodine. Už v mladom veku ma fascinovalo všetko zakázané, zakázané ovocie chutí najlepšie. Ale tiež prináša následky. Učenie ma veľmi nebavilo, voľný čas som radšej trávil s partiou na ulici.  Problémy začali zhruba v 12 rokoch, bol som rebel a búril sa proti autoritám – ľuďom, ktorí sa starali do môjho života. Myslel som si, že všetko viem najlepšie. Začalo to záškoláctvom a prišiel prvý kontakt s cigaretami a marihuanou. Doma ani v škole s mojím správaním neboli spokojní a tak sa rozhodli ma na 3 mesiace umiestniť do nápravného zariadenia. Opatrenia však nepomohli a po prepustení som nastúpil na strednú školu do Bratislavy. Tam som viac spoznal drogy a nočný život, marihuanu, ktorú som do vtedy len fajčil som začal aj predávať. Zisky z predaja boli pre študenta strednej školy veľké peniaze a tak som urobil rozhodnutie, že sa predaju drog budem venovať naplno. Začiatky boli veľmi vzrušujúce, páčilo sa mi žiť život, aký som do vtedy videl iba vo videoklipoch raperov, no postupne som spoznal aj jeho odvrátenú stranu. Strach a neistota sa stali mojou každodennou realitou. Začal som užívať aj predávať pervitín a k tomu sa pripojila aj závislosť na automatoch. Smrteľná kombinácia, ktorá so mňa onedlho urobila trosku. Noci som trávil v herniach alebo som bezcieľne chodil po meste. Chcel som prestať, ale každý deň ten kolobeh začal odznova.

V škole som nezvládol nadstavbový ročník a rozpadol sa mi aj vzťah s priateľkou. Vtedy som sa rodine priznal so svojim problémom a pomoc som začal hľadať v Centre pre liečbu drogových závislostí na Hraničnej ulici. V nasledujúcom období som strávil 2 a pol roka v rôznych resocializačných zariadeniach. Posledným z nich bola komunita Menora, ktorú vedie môj terapeut a dnes už aj priateľ Braňo Lukačka.  Pred nástupom mi vravel o Bohu a o tom, ako mu pomohol dostať sa z podobného bahna. Rozprával mi aj mnoho príbehov ľudí, ktorí na svojom živote zažili božiu moc. Prijal som jeho pozvanie na kresťanskú konferenciu v Banskej Bystrici, ktorú organizovala cirkev Milosť. Zhromaždenie prebehlo inak, ako som to videl v kostole. Bolo tam mnoho ľudí, z ktorých sršala radosť a chuť do života, aj to bolo pre mňa dôkazom toho, že Boh existuje a žije v nich. Presne toto som hľadal aj ja. Na konci zhromaždenia som šiel za jedným pastorom, s tým aby sa za mňa pomodlil. V tej chvíli som doslova cítil vo mne rozprúdil boží život. Ježiš sa ma dotkol a vzal zo mňa batoh hnusu, všetko to čo, s čím mi terapeuti nevedeli pomôcť tak dlhú dobu.

Od vtedy ma Boh neustále učí a premieňa. Naučil ma odpustiť sám sebe a vedie ma ku slobode, uzdravil moju psychiku a emócie. Tiež zmenil môj život v praktických veciach, naučil ma pracovať a vybudoval vo mne zodpovednosť. Vďaka nemu dnes žijem úplne normálny život, darí sa mi v práci a o niekoľko týždňov sa budem ženiť. Vďaka Bohu, že nikdy nie je neskoro začať odznova.

 

Loading...
Loading...