Boh nemá limity

    Bol začiatok roka 2016. Zobudil som sa na internom oddelení. Oči som otváral len sťažka a videl som hmlisto.  Chcel som sa ich dotknúť, no nemohol som sa ani len pohnúť, pretože som bol pripútaný k posteli. Nevedel som, čo sa deje, dokonca ani to, kto som. Začul som v pozadí iba nejaký hlas, pravdepodobne doktora, a ten hlas vravel: „Tento už minimálne nebude normálny“. Na to všetko som sa pokúsil oči otvoriť opäť. Zrak sa mi už navrátil a okolo mňa boli samí doktori. Niečo som im povedal, neviem presne čo, len si pamätám, že sa náramne čudovali. O pár dní ma preložili na psychiatrické oddelenie. Tam som sa dozvedel, že som po predávkovaní a že som takmer zomrel. Nevedel som, aký má môj život význam, kto som a kam vlastne smerujem. Nevedel som vôbec nič..., iba toľko, že chcem ešte žiť.

       Všetko sa to začalo, keď som mal asi 15 rokov. Prišla prvá cigareta, prvý „chlast“. Začal som sa pozerať na svet inými očami. Už mi akosi nevyhovovalo byť dieťaťom. Chcel som byť dospelým. Istá fáza sa však preskočiť nedá. Hoci som bol stále dieťa, začal som robiť to, čo som videl vo svete dospelých. Chcel som byť iný a vo všetkom ten najlepší. Akoby som neustále niečo hľadal. Takým niečím zrejme prechádza väčšina mládeže v období puberty. V tom čase veľa nastane v  duši človeka a to si môže zlo veľmi rýchlo použiť. V mojom prípade to neskončilo len pri alkohole a cigaretách. Moja zvedavosť ma posunula do sveta drog. Všetko to bola jedna veľká zábava. Avšak iba na krátky čas, lebo to bolo klamstvo. Drogy nedajú nikomu nič dobré. Mojím životom prechádzali okamihy, v ktorých sa radosť menila na smútok. Počas toho, ako som experimentoval s drogami, vedľa mňa zomierali kamaráti, páchali samovraždy a začala ma obklopovať smrť. V tom čase zomrel na rakovinu aj môj otec. Vzniklo vo mne prázdno a rodil sa otáznik za otáznikom. Keď som vtedy hovoril k Bohu, mojím najčastejším slovom bolo slovo „prečo?“.  Nemal som ani len tušenie, čo všetko za tým je. Mojím životom sa stali drogy, alkohol, cigarety a sex . Moja pýcha, ego a neskôr sebaľútosť mi úplne zatemnili myseľ a ja som smeroval iba k zlu. Moje srdce bolo skazené a môj život nemal žiadny zmysel. V diaľke bolo počuť iba nárek. Plakala celá moja rodina a najviac sa trápila moja mama.

      Keď som si konečne uvedomil a pripustil ten reálny fakt, že som závislý, mal som asi 26 rokov.  Doma som všetko povedal a rozhodol som sa, že pôjdem na liečenie. Moja cesta viedla do Centra pre liečbu drogových závislostí (CPLDZ) v Banskej Bystrici. Liečbu som ukončil a aj som istý čas abstinoval, no netrvalo to dlho. Opäť som sa dostal do toho istého a z toho istého vlastne do horšieho. Liečiť som sa pokúšal viac krát, ale bolo to márne. Nedokázal som abstinovať tak, ako sa to možno niekomu podarilo. Viaceré diagnostiky a monitorovania abstinentov však potvrdili, že sa percento úspešnosti dlhodobej abstinencie pohybuje vo veľmi nízkom čísle. Napr. v roku 2011 sa zverejnil výskum na OLÚP Predná Hora monitorujúci stav bývalých pacientov ochotných spolupracovať, a ten uverejnil fakt, že po treťom roku od odvykacej liečby abstinovalo iba 5% z preliečených.  V súčasnosti, keď je doba hektickejšia, hýrivejšia a človek ešte menej odolný voči tlaku, si dovolím tvrdiť, že je to percento ešte nižšie.

      Väčšina závislých ľudí sa trápi. Aj ja som sa trápil. Závislosť ma zobrala do sveta, v ktorom som vlastne „nežil“. Už ma nič nezaujímalo a žiadna motivácia nebola dosť dobrá.  Dokonca ani to, že sa mi v roku 2013 narodila dcéra Sofia. Nefungovalo nič, žiadne svetlo, dokonca ani šero, iba hlboká tma. Hoci som sa istý čas naozaj snažil, i tak som vôbec nevedel, aký má život vlastne obsah. Naďalej som pil, užíval marihuanu, pervitín, heroín a všetko, čo prišlo pod ruku. Trávu som dokonca vo veľkom pestoval. Rád som maľoval, no keď som tvoril, tak som maľoval iba démonické obrazy. Mojím koníčkom bolo tetovanie a niečo som zanechal na svojej koži, ale aj na koži iných. Žil som nezodpovedne a bohémsky.  Kade som chodil, robil som iba zle. Stávala sa zo mňa troska. Už postupom času neexistoval ani jeden človek, ktorému by na mne záležalo. Okrem mojej mamy.  

      V ten deň, keď som sa zobudil na nemocničnej posteli, som mal 32 rokov. Veľmi som sa zľakol a začal som sa báť budúcnosti. Bol som zmätený, ale vedel som jednu vec. Že chcem žiť. Na psychiatrickom oddelení som sa rozhodol, že pôjdem opäť na liečenie. Bol som si však vedomý toho faktu, že trojmesačné liečenie mi nepomôže a preto sa mojím cieľom stala myšlienka resocializačného pobytu. V tom čase už stála pri mne iba moja mama. Počas jednej z jej návštev som ju poprosil, aby mi priniesla z domu Bibliu, ktorú som mal po svojej starej mame. Ona totižto žila a slúžila Bohu celý svoj život, rovnako ako aj prastará mama. Veľmi často som v tom období na ňu myslel. Na to, ako sa za mňa modlievala, ako poslušne voči Bohu žila. A mnoho som premýšľal aj o Bohu. Prvé dva týždne som strávil v Rimavskej Sobote  a  potom ma na vlastnú žiadosť preložili opäť do CPLDZ do Banskej Bystrice. Prechádzal som istým vnútorným peklom. Na krku polícia, dvojročná podmienka, dlhy, psychické zrútenie a samotná závislosť. Bolo to zlé, ale ja som sa rozhodol nad tým všetkým zvíťaziť, pretože som túžil žiť. Vnímal som, že je predo mnou dlhá cesta. Bol som rozhodnutý pokračovať aj pobytom v resocializačnom zariadení, pretože som vedel, že ústavná liečba mi nepomôže. Počas pobytu v CPLDZ som si podal žiadosti do viacerých resocializácií a jednou z nich bola aj Menora v Ratkovej. Z ústavnej liečby ma však vyhodili, pretože som porušil pravidlá, ktoré si táto liečba vyžadovala. Našťastie sa ma ujal Braňo Lukačka, riaditeľ resocializačného zariadenia Menora. I napriek neukončenej ústavnej liečbe som bol do Menory prijatý a priviezla ma tam moja staršia sestra Adrika s manželom.

      Menora je resocializačné zariadenie fungujúce na kresťanskej báze s 1,5-ročným programom. Bola to pre mňa obrovská výzva a bál som sa, či to zvládnem. Postupom času si uvedomujem, že na toto miesto ma priviedol sám Boh. Hneď v deň môjho nástupu sme navštívili bohoslužbu KS Milosť v Banskej Bystrici. Keď sme dorazili, bolo 16:30 a veľmi ústretovo mi poukazovali priestory, kde prebieha bohoslužba. Cítil som sa úžasne. Ľudia okolo mňa boli milí a ja som sedel na stoličke s veľkým očakávaním toho, čo sa bude diať. Už som o Bohu počul veľa. No to, čo sa stalo v ten večer, bolo nad moje očakávanie. Nasledujúce chvíle nedokážem ani presne opísať, pretože viem len to, že to bol Boží dotyk. Pocítil som veľkú radosť, lásku, sloboduodpustenie. V ten večer som odovzdal svoj život Ježišovi Kristovi a modlil som sa modlitbu spasenia. Počul som o Ňom už veľa krát, no vtedy som konečne pochopil, že len On je mojou jedinou záchranou a viem to dodnes.  Po modlitbe ma naplnila taká radosť, že som sa začal neuveriteľne smiať. V ten okamih som bol naplnený Duchom Svätým. Moje prvé slová boli, že „toto je lepšie ako sex“.  Samozrejme, že som viacerých rozosmial. Po bohoslužbe sa mi prihovoril pastor Jaroslav Kříž  a povedal mi, že je dôležité, aby som vydržal.

      V tom čase sme boli v Menore šiesti chlapci. Celý čas sa to menilo. Niektorí odišli, pretože nevydržali, iní zas preto, lebo nechceli. Rozhodli sa zle a  asi to už aj vedia. Ja som sa rozhodol poslúchať a robiť, čo mi povedia. Je to všetko o rozhodnutí. Mal som aj veľmi ťažké chvíle, no moje rozhodnutie bolo silnejšie ako všetko okolo. Počas pobytu v Menore som sa veľa naučil. Touto cestou by som sa chcel poďakovať Braňovi Lukačkovi, jeho manželke Miške, Renáte Čipkovej  i všetkým, ktorí sa podieľali na tom, aby som vydržal. Môj život sa začal meniť výrazne k lepšiemu. Moja mamka naďalej stála pri mne a pomáhala mi s dlhmi, ktoré som mal. Ja som v prvej fáze resocializácie zisťoval, kto vlastne som a možno to znie sebecky, no venoval som sa hlavne sebe. Počas celého programu bol som mnou Filip, ktorý sa tiež rozhodol vydržať a program úspešne ukončil. Celý čas sme sa vzájomne učili, ako potláčať vlastné ego a pýchu. Keď som pochopil, že kto vlastne som, že som Božie dieťa a som zachránený, potreboval som s tým aj niečo urobiť. Potreboval som zistiť, kam smerujem, čo vlastne chcem a aký má život obsah.  V ten večer na prvej bohoslužbe som sa znovu narodil (Ján 3,3), no tým to ale neskončilo. Potreboval som na sebe pracovať a upevniť sa vo všetkom, čo som sa postupne učil. Až do dnes, a naďalej i po celý život, bude pre mňa dôležitá viera, disciplínapokora. Bol som pokrstený do Mena Ježiš (Marek 16,16) a uveril som, že On je Syn Boží. Celý náročný program som úspešne ukončil v polovici roka 2017 úplne ako prvý.    

      Úžasné bolo, že sa v tom čase obrátila k Bohu aj moja mamka a taktiež bola pokrstená. Moje vzťahy s rodinou sa začali uzdravovať. Pokrivené vzťahy so sestrou, jej rodinou a s bratom Štefanom sa začali pomaly narovnávať. Rodina urobila pre mňa veľmi veľa. Boh je dobrý a verím tomu, že si aj členov mojej rodiny použil k tomu, aby som ostal žiť a dostal v zlých dňoch nádej a záchranu.

      Počas celého programu komunity Menora sme štvrtky a nedele chodievali z Ratkovej na bohoslužby do Banskej Bystrice. Bol som vyučovaný Božím Slovom a to mi vždy dávalo silu prekonávať prekážky. Závislosť už bola minulosťou. Od toho dňa, ako som prijal Boha do svojho srdca, mi pomáha úplne vo všetkom. Dal mi aj tú najlepšiu manželku. Každé tri mesiace sa zvyknú konať česko-slovenské konferencie KS Milosť v Banskej Bystrici a na jednej z nich som ju prvý krát uvidel. Keď som Lucku zbadal, myslel som si, že je vydatá, že má manžela a rodinu. Môj sen a moja predstava bola, že chcem takú manželku. Pomyslel som si však, že kvôli svojej minulosti jej podobnú ženu nemám šancu do života dostať.

     Keď som ukončil 1,5-ročný program v  Menore, istý čas som býval v podnájme u jedného môjho priateľa, ktorý mi pomáhal začleniť sa späť do života a ktorého mám doteraz veľmi rád. Počas tých dní som nečakane spoznal Lucku osobne. Presne tú ženu, o ktorej som sníval. Zistil som, že nie je vydatá a že nemá ani žiadny vzťah. Moje srdce naplnilo obrovské šťastie a radosť. Boh videl moje túžby a vidí aj všetky tvoje túžby. Ani minulosť človeka a ani čokoľvek, čo sa stalo, nedokáže Boha limitovať! „Takže ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením, drievne (staré) pominulo, hľa, všetko je nové.“ (2. Kor. 5,17).  Aj ja som sa stal novým človekom a Boh sa natoľko sklonil ku mne, že Jeho ucho začulo hlas môjho srdca. Lucka mi počas vzťahu veľmi veľa pomáhala a stále si aj navzájom pomáhame. Máme krásne manželstvo. Celý môj život sa od základu zmenil a zo mňa sa stal konečne človek. Mám rodinu, ktorú milujem a ktorá miluje mňa. Stal som sa otcom dvom deťom. Do svojho života som prijal dcéru Elu a syna Olivera. Aj túžby ich sŕdc boli vyplnené, lebo sa neustále modlievali za to, aby dostali ocka. Boh je úžasný a len a len Jemu môžem za všetko ďakovať, lebo On je autorom celého môjho života.

      Poslal ma na správne miesto, zázračne rýchlo som si našiel prácu, ktorá ma baví a popri nej aj študujem. Dostal som do života ľudí, ktorým na mne záleží. Celá Luckina rodina ma veľmi podporovala a aj ma naďalej podporuje - jej mamka, otec, aj brat Ľuboš s manželkou. Mám nových priateľov a bratov v Kristovi, ktorí stoja pri mne a na ktorých sa môžem za každých okolností spoľahnúť. Prejsť programom, ktorý ponúka Menora, bol veľmi dôležitý medzník môjho života. Bohoslužby, Biblia a spoznávanie Boha každým dňom viac a viac – len to vie človeka posúvať vpred. Milujem Ježiša Krista za to všetko, čo pre mňa urobil. Práve On zasiahol a mocne zažiaril v mojom živote. Vytrhol ma z tmy a smetiska a len vďaka Nemu som teraz slobodný. Mohol som začať nový život a ten by som teraz nevymenil za nič na svete! Ježiš Kristus je tá najúžasnejšia osoba, ktorú poznám. To On pomohol v minulosti mne, aj Lucke. Teraz sa snažíme aj my pomáhať druhým. Nehanbíme sa za Boha, rozprávame o Ňom, o tom, ako sa zmenili naše životy. Venujeme sa Rómom zo sociálne znevýhodneného prostredia a našli sme v nich úžasne verných a úprimných priateľov. Spolu s celou rodinou pomáhame s budovaním nového zboru KS Milosť v Krompachoch a už teraz sa nesmierne tešíme, že sa zrodí ďalšie nové miesto, kde bude môcť prísť ktokoľvek, koho bude trápiť choroba, zotročenie či beznádej.

 

     Ak ťa ovláda alkohol, cigarety, drogy, televízor, internet, ak ťa zmietajú túžby a neovládateľné žiadosti, nie si slobodný. Si poviazaný reťazami a putami, ktoré do tvojho života postupne vložil satan. Si oklamaný, lebo si myslíš, že v tom, že robíš, čo chceš, spočíva tvoja sloboda. V skutočnosti však poslušne slúžiš tomu, čo ťa ovláda. No Boh ti pripravil cestu z toho von skrze krv Ježiša Krista. Porazil diabla na kríži a má všetku moc. „A Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda.“ (2. Kor. 3, 17)  

    „Ja som cesta i pravda i život, nikto neprijde k Otcovi, len skrze mňa.“ (Ján 14, 6). Pravda je osoba. Pravda je Ježiš Kristus. A pravda ťa vyslobodí.

 

Loading...
Loading...